ilustračné foto: by shutterstock.com
“ Po tom, čo sa ukázalo, že pomocou zdieľania nášho súkromia na sociálnych sieťach sa vytvárali volebné stratégie schopné ovplyvniť výsledky kľúčových hlasovaní v minimálne dvoch zdokumentovaných prípadoch, otázka ochrany súkromia sa stala nanajvýš akútnou. „
Možno pokojne namietať, že volebné preferencie sa ovplyvňovali od nepamäti, tak prečo by sme mali hromžiť, keď voľby v USA vyhral Donald Trump a kampaň podporujúca vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie vyústila do „víťazného“ konca? Sčasti je to legitímna otázka. Na druhej strane je to podobný argument, ako by sme sa ponosovali nad vyšetrovaním korupcie, s dodatkom, že kradlo sa odnepamäti. Nedávno sme sa dozvedeli, že súkromné analytické firmy nie sú tak celkom jediné, ktoré z titulu kontraktu s Facebookom majú právo nazerať do nášho súkromia. Facebook podľa všetkého umožňuje prístup k našim fotkám, videám, osobným údajom a preferenciám aj firmám vyrábajúcim elektronické zariadenia, napríklad Apple, Samsung alebo Huawei. Opäť, všeobecné pohoršenie je na mieste. Keď sa však zamyslíme nad tým, odkiaľ pochádzajú a vždy pochádzali enormné zisky Facebooku, nesmieme sa čudovať týmto dátovým tokom. Spomínané firmy deklarujú, že personálne dáta nezhromažďujú. To však nič nemení na tom, že ich vedia analyzovať.
“ Musíme požadovať absolútnu ochranu nášho súkromia a Facebook musí čeliť dôsledkom svojho bezbrehého užívania výhod miliardových ziskov bez akejkoľvek zodpovednosti. Preto ak niekoho rozčuľuje GDPR, iba tým nahráva svojvôli veľkých korporácií. „
Reklama, ktorá tvorí prakticky celý zisk Facebooku, vyžaduje aspoň sčasti spoluprácu zo strany potenciálnych zákazníkov. Inými slovami, ak by sme na reklamu nereagovali, nebola by úspešná. Táto protokapitalistická logika však opomína množstvo faktorov, akými sú napríklad pocit sociálneho vylúčenia alebo zmeny správania, najmä u mladých ľudí, ktoré Facebook spôsobuje. Ako spoločnosť musíme prijať fakt, že sociálne siete nie sú iba neškodné komunikačné nástroje, ale skôr alternatívne priestory, ktoré realitu nielen reflektujú, no aj pretvárajú. V takom prípade však musíme vedieť ako. Na túto otázku je ťažké odpovedať, bez toho, aby sme vedeli, či je Facebook alebo iné sociálne siete, ako napríklad Instagram, priestorom súkromnej alebo verejnej interakcie. Odpoveď je aj, aj alebo ani, ani. Sociálne siete slúžia predovšetkým ako náhrada verejnosti. Za úspechom Facebooku stojí eminentná snaha jednotlivcov podieľať sa na verejnom dianí. V spoločnosti, ktorá svoj mestský kultúrny život odovzdala developerským chúťkam a svoj verejný priestor politickej diskusie utopila v privátnych záujmoch jednotlivcov a rodín, je nápad vymyslieť interaktívnu sieť skvelým biznisom. Nie je však zadarmo. Na margo straty nášho súkromia v prospech „Veľkého brata“ štátnych inštitúcií a korporácií musíme reagovať obozretne. Slovinský filozof Slavoj Žižek sa vyjadril k idei straty súkromia pohŕdavo. Vraj keď tajné služby chcú, nech si čítajú jeho e-maily. Bolo by to však „ako keby ste dali čítať Heglovu filozofiu krave, ktorá by ju pravdepodobne čítala dolu hlavou“.
Žižek nepochybne preháňa. Musíme požadovať absolútnu ochranu nášho súkromia a Facebook musí čeliť dôsledkom svojho bezbrehého užívania výhod miliardových ziskov bez akejkoľvek zodpovednosti. Preto ak niekoho rozčuľuje GDPR, regulácia ochrany dát, len tým nahráva svojvôli veľkých korporácií. Žižek chcel však poukázať na niečo iné. Nesmieme zabúdať na to, že realizovať naše práva a slobody môžeme iba v slobodnom verejnom priestore. Nesmieme preto dopustiť, aby výsledkom zistení o prekračovaní našich práv Facebookom bola „len“ snaha ubrániť naše súkromie a individuálne práva. Musíme obraňovať najmä inštitúcie a ustanovenia, ktoré nám umožňujú tieto práva slobodne realizovať.
zdroj: PRAVDA